Fakt 90 miliónov?

Názor MUDr. Mariána Faktora na súčasný stav v zdravotníctve, ktorý bol uverejnený v Zdravotníckych novinách.

Čo by ste si pomysleli o lekárovi, ktorý podá pacientovi liek obsahujúci 40 mg účinnej látky so slovami, že takto je to v poriadku, hoci vie, že pacient potrebuje až 125 mg? Asi nič dobré. A teraz si na mieste pacienta predstavte slovenské zdravotníctvo a na mieste lekára štát. Vôbec nepreháňam. Tu by som mohol skončiť, no nedá mi nepodeliť sa o pár úvah a postrehov. Dlhodobá finančná stabilita a predvídateľnosť sú veci, ktoré naše zdravotníctvo vitálne potrebuje. Dovolím si povedať, že sú dôležitejšie ako samotný objem peňazí v zdravotníckom systéme. Samozrejme, za predpokladu, že politici budú mať guráž povedať, akú veľkú perinu schválili, a nebudú dávať prázdne sľuby o peniazoch „navyše“, aby umlčali opodstatnenú kritiku. 

Aká je realita? Podľa zákona máme nárok na všetko, ale do zdravotníctva dávame menej peňazí ako okolité krajiny. Politici však veselo navrhujú a prijímajú zákony, ktoré nie sú finančne kryté. Parlament schváli rozpočet a v ten deň sa začína diskusia o potrebe dofinancovania. A tak na jar nikto nevie, čo bude v lete. 

Ba veru vieme. Namiesto 100 až 150 miliónov eur, ktoré zdravotníctvo potrebuje v tomto roku „navyše“, rozhodla sa štedrá vláda poslať len 45 miliónov eur. Bombasticky však vyhlasuje, že posiela 90 miliónov. V skutočnosti je toto tvrdenie len ďalší predvolebný blud. Prečo? 
Pretože tú druhú polovicu z deklarovaných 90 miliónov tvoria z jednej časti peniaze za poistencov štátu, ktorých je viac, ako štát pôvodne plánoval, a druhá časť sa týka ročného zúčtovania za rok 2018 – poisťovne len dostanú o niečo skôr peniaze, ktoré by tak či tak dostali z ročného zúčtovania so štátom. Čiže ide o peniaze, ktoré zdravotné poisťovne už mali vo svojich rozpočtoch, a vôbec nejde o dodatočné zvýšenie disponibilných zdrojov. 

Výsledok už tušíte, takéto dofinancovanie nič nevyrieši, poisťovne nebudú mať viac peňazí pre lekárov, pre nemocnice, nebudú vedieť uspokojiť všetky ich oprávnené požiadavky. V tomto prípade štát všetkých v zdravotníctve uviedol do omylu. 
Nečudo, veď štát vedú politici a tí nechcú pochopiť, že slovenské zdravotníctvo potrebuje stabilitu. Legislatívnu aj finančnú. Každý rok rezortu zdravotníctva v štátnom rozpočte schvália nedostatok financií a ešte kým stihne uschnúť pomyselný atrament na podpise rozpočtu, už oznamujú, že sa bude upravovať. 

K čomu to vedie? K nezodpovednosti a rozšafnosti. Schválenie rozpočtu, pri ktorom sa automaticky ráta s dofinancovaním, znamená, že nikto necíti zodpovednosť za jeho dodržiavanie. Naopak, pre politikov je to výzva k populistickým sľubom, ktoré nevedú k ničomu inému než k plytvaniu. Ani rok 2019 nie je výnimkou. Oficiálne schválený rozpočet bol na svete 5. decembra 2018 s dodatkom, že ide o historický najvyšší rozpočet. Už vtedy som tvrdil (nielen ja), že je nedostatočný a bude nevyhnutné dofinancovanie na úrovni 100 až 150 miliónov eur. Mal som pravdu, ale vôbec ma to neteší. 
Aby sme si rozumeli, štát má právo určovať zdravotnícku politiku. Mnohé zmeny sú potrebné. No patrilo by sa jedným dychom povedať, kto to všetko zaplatí. Ani bohaté krajiny, ktoré dávajú do zdravotníctva oveľa viac, si nedovolia tvrdiť, že všetko je zadarmo. 

A určite si len tak na bianco šek neschvália také finančné úlety, ako je napríklad zákon o rekreačných poukazoch, ktorý začal platiť od 1. januára, hoci naň nikto nebol poriadne pripravený. Spôsobil rozvrat vzťahov medzi zdravotnými poisťovňami, asociáciou nemocníc a štátom. Výraznou mierou k tejto bezmála patovej situácii prispel postoj štátu, ktorý len pozvoľna priznával, že dosahy rekreačných poukazov sú pre niektoré nemocnice likvidačné. 

Vo výpočte zmien so zásadným vplyvom na rozpočet by sa dalo pokračovať, napríklad automatické zvýšenie miezd lekárov a zdravotníckych pracovníkov, zdvojnásobenie úhrad za urgentné príjmy, zvýšenie platieb počas víkendov a sviatkov, vracanie doplatkov za lieky, nové skríningové programy, úprava liekovej legislatívy s cieľom zvýšiť úhrady farmafirmám. Popri tom pripravujeme nové pravidlá pre dlhodobú starostlivosť, plánujeme zvýšenie nákladov na dopravu pacientov medzi nemocnicami. 
To sú všetko položky na strane zvyšovania nákladov, chýbajú však položky na strane kontroly a znižovania nákladov. Vie sa o nich, spomeňme stratifikáciu nemocníc, revíziu úhrad liekov, ozdravné plány v štátnych nemocniciach a ďalšie projekty, ktoré by priniesli vyššiu efektívnosť. Všetko náročné, komplexné a odborné zmeny, ktoré sú často nepopulárne. A tak ich odkladáme, odkladáme a odkladáme. Je v takejto situácii vôbec možné, aby štát dokázal skutočne dostať do zdravotníctva ďalších 90 miliónov eur? Áno, dokonca má na výber viacero spôsobov. Buď zvýši sadzu poistného, teda platbu za poistencov štátu, alebo zvýši odvodové zaťaženie ekonomicky aktívnych poistencov. Tretím riešením je zvýšenie tlaku na neplatičov zdravotných odvodov. Tu však vláda plánuje pravý opak, a to odpúšťanie dlhov. 
Posledným riešením je drastická zmena v našom postsocialistickom zdravotníctve. Štát by musel svojím regulačným rozhodnutím obmedziť rozsah zdravotného poistenia. V praxi by to znamenalo, že niektorá časť zdravotnej starostlivosti nebude hradená z verejného zdravotného poistenia a ušetrené peniaze budú presunuté napríklad do nemocníc. 

Napriek zlému ekonomickému vývoju celej krajiny v prvom štvrťroku 2019 zostávam optimistom. Ak zosumarizujeme už spomínané zmeny s dosahom na rozpočet, pripočítame k tomu rast dlhov štátnych nemocníc, je nám všetkým jasné, že zdravotníctvo dodatočné zdroje potrebuje. 
Potrebuje skutočné dofinancovanie, nie prázdne sľuby.

Zdroj : Zdravotnícke noviny