Stratifikácia alebo divadlo?
Znovu máme na stole stratifikáciu. V medzirezortnom pripomienkovom konaní je už po tretí raz. Tentokrát ako ústavný zákon.
Je nesporné, že naše zdravotníctvo potrebuje zmenu. Radikálnu zmenu. Lebo hrozí, že nebude takmer žiadne zdravotníctvo.
Jednou z takýchto zmien mala byť stratifikácia, alebo „Zdravá zmena“, ako tento projekt predstavila ministerka zdravotníctva spolu s predsedom vlády. Odborníci pracovali na nej niekoľko rokov a mala v najbližších rokoch priniesť do slovenských nemocníc postupné a rozsiahle zmeny v lôžkovej starostlivosti, najmä kvalitnejšiu a bezpečnejšiu zdravotnú starostlivosť, nižší počet opakovaných operácií a hospitalizácií.
Na takúto zmenu je však potrebná odvaha a ochota prevziať zodpovednosť za výsledok. A tá zjavne politikom chýba.
V situácii, keď stratifikácia prešla pripomienkovým konaním a po schválení v Hospodárskej a sociálnej rade vlády mala byť predmetom rokovania vlády, všetko sa zmenilo. Predseda strany Smer projekt nepodporil a vyzval ministerku zdravotníctva Andreu Kalavskú, aby mu vysvetlila, čo je podstatou projektu. A po vysvetlení to prišlo: stratifikácia pôjde do parlamentu ako ústavný zákon! „Aby sme mali podporu opozície aj koalície, aby sa nestalo, že táto reforma bude zastavená, keď bude niekto iný pri vláde,“ dôvodila ministerka zdravotníctva.
A tak máme na stole návrh ústavného zákona o nároku na kvalitu, bezpečnosť, miestnu a časovú dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Ten na dvoch stranách hovorí to, čo samotný jeho názov. Ak by ste v ňom hľadali nejaké jasné znaky toho, že stratifikácia bude, tak márne.
Na to, aby stratifikácia bola, by bolo potrebné prijať ďalšie zákony. A tie možno budú, alebo nebudú. A ak budú, vôbec nevieme aké. Lebo návrh ústavného zákona stratifikáciu v podstate ani nerieši, len niečo sľubuje. Domáhať sa toho, čo sľubuje má byť možné len v medziach zákonov, ktoré na vykonanie týchto sľubov majú byť prijaté (a tie, ako sme už uviedli – možno budú alebo nebudú). A aj to s účinnosťou od 1.1.2024!
V podstate možno nebude ani ústavný zákon: možno ho parlament neschváli a ak áno, možno ho ústavný súd zruší. Je totiž minimálne sporné, či má parlament právomoc takýto ústavný zákon prijať. Ústava mu takúto kompetenciu nedáva. A aby ústavný súd vyslovil že, ústavný zákon je v rozpore s ústavou nie je tiež nereálne. Veď už tak urobil.
Ide o rozhodnutie z januára 2019, ktorým vyslovil, že časti ústavného zákona sú protiústavné. Rozhodnutie sa týkalo zavedenia plošných previerok sudcov Národným bezpečnostným úradom.
Denník N prináša k tejto situácii aj reakciu ústavného právnika Jána Drgonca: „Čo na tom, že politika, ktorá by sa mala robiť tak, aby bola v súlade s ústavou, v tomto prípade zas vrazí silnú facku ústave? Jednou ranou sa ujde dvom muchám. Veď dodržovanie ústavy je na Slovensku zbytočným luxusom a prejavom slabosti.“ Potvrdzuje ďalej, že „Národná rada nesmie čokoľvek upravovať ústavným zákonom iba preto, že vie zostaviť ústavnú väčšinu. Ak tak urobí, môže sa dopustiť svojvôle, prijať neústavný ústavný zákon, ktorý Ústavný súd môže vyhlásiť za odporujúci ústave.“
„Prakticky to znamená, že nech bude reforma zdravotníctva akokoľvek dobrá, vždy ju bude možné spláchnuť, od dňa účinnosti ústavného zákona na večnosť. Toto môže byť skrytý zámer, najskôr Roberta Fica,“ napísal Drgonec v stanovisku pre Denník N.
Tak čo poviete, nie je to divadlo?